Keď som sa po dlhých rokoch pôsobenia v zahraničí vrátil prednedávnom na Slovensko, boli tvárnosť a podoby jeho aktuálneho výtvarného umenia už značne pozmenené. Namiesto intelektuálneho odstupu niekdajšej konceptuálnej estetiky, rozprestierajúcej sa až niekde do oblastí interpretácie happeningov a tzv. akčného umenia: sfér, ktorými sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch doposiaľ neznáma krajina zo stredu Európy napriek krajne nepriaznivým okolnostiam zapísala do kroniky umeleckej súčasnosti, prerazila dnes – ako napokon vari všade inde po svete – tvorba poznačená predovšetkým výraznou vôľou, silou a výbušnou spontánnosťou. Primárna svojbytnosť, idividualita a originalita teda namiesto niekdajších intelektuálnych reminiscencií a úsilia o všeobecne zaväzujúci kolektívny sloh. Mladý bratislavský maliar Daniel Bidelnica stojí v tomto priesečníku včerajších a dnešných slohových koordinát niekde uprostred. Ostro vo svojich východiskových vrstvách na seba narážajúca farebnosť, alebo povedzme primárna radosť z dejov maliarstva, raziaca si cestu do čoraz väčších formátov a na steny, smeruje – čo sa azda zdá vari ako paradox – k promptnému a lapidárnemu ujednodušeniu a teda k akejsi novej výrečnosti. Tzv. architektonické maliarstvo, ktorému sa adept múz na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umeni vyučil, opustilo však od čias baroka prevládajúcu zjednodušujúcu fabulačnú, dejovo a ideologicky jednoznačne motivovanú výpoveď a stalo sa voľným komunikačným posolstvom o sebe a pre seba. Jedna maliarska vrstva stojí takto v jednom a tom istom obraze predovšetkým v prednesovom kontraste s ďaľšou a paralelnou vrstvou susediacou. Nadväzne sa tu striedajú vari všetky dezinterpretujúce farebné faktúry jednotlivých povrchov. Povedzme na citáciu opraskanej steny nadväzuje rytmicky jednoznačná, priam kovová zvučnosť (abstrakcia) osnovnej, chemicky vyrobenej farby, aby hneď nato plynule popri sebe vyprázdnila zas miesto iluzívnej maliarskej parafráze,ak chceme, ušľachtilého carrarského mramoru či hocičoho iného. Všetky tieto rôznorodé kontrastné maliarske štruktúry koexistujú vedľa seba „mierovo”. Približne asi tak, ako sa to dnes deje vari všade okolo nás. Výrazne a štýlovo však najmä v súčasnom postmodernom staviteľstve. Pokiaľ ide o nosný či výpovedný úhrnný celok, usiluje maliar pritom akosi paradoxne o aktualizáciu tradičných komunikatívnych symbolických znakov. Inšpiráciou, ktorej som kedysi pred rokmi pri svojich potulkách po Mexiku podľahol i ja sám, je predovšetkým výrazový monumentalizmus a mnohoznačná mystická (religiózna či svetonázorová) pádnosť starého maliarstva strednej a južnej Ameriky. I keď potichu a neraz skryte, nachádza tu súčasné maliarstvo nejednu plodnú východiskovú inšpiráciu. Pripomeňme napríklad, že kým sa Jackson Pollock stal symbolickým prímerom bezhraničných rozmerov „západného sveta” a týmto paradigmám slobody zodpovedajúceho razantného individualizačného gesta, prešiel tento prorok abstraktného expresionizmu tvrdou školou mexických nástenných maliarov, ako sa hovorilo: „spoločensky zaangažovaných” monumentalistov. Ak by sme k Riverovi, Orozcovi, Siqueirosovi a k ďaľším orátorom súčasnosti pridali napríklad výraznú domácu tradíciu Košíc dvadsiatych rokov (Jasusch, Bauer, Krón, Sokol a iní), obraz dneška sa paradigmaticky zaokrúhľuje. Mladý bratislavský maliar – a to je pre okyprenie daného nesmierne dôležité – má naviac dostatok ambícií, vrodenej inteligencie, cieľavedomosti a silnej vôle tieto, dnes sa ešte len kradmo zúročujúce tradície moderny, náležite využiť a zaktualizovať.
Tomáš Štrauss
Profesor dejín umenia
When I recently returned to Slovakia after many years working abroad, the forms of contemporary fine art here had already changed considerably. Before there was the intellectual reserve of the former conceptual aesthetics extending to somewhere in the area of interpretation of happenings and so-called Action Art, the spheres in which a previously unknown country in Central Europe wrote itself into the chronicles of contemporary art in the seventies and eighties in spite of unfavourable circumstances. Now, like everywhere else in the world, creativity mainly showed a strong will, power and explosive spontaneity. Thus, individuality and originality have replaced the former intellectual reminiscences and efforts to achieve a generally binding collective style. The young Bratislava painter Daniel Bidelnica stands somewhere between the former and present day stylistic coordinates. In his initial layers of clashing colours, or let us say primary delight in the action of painting, forcing his way towards ever larger formats and whole walls, he is heading, although this may sound paradoxical, towards prompt and expressive simplification and so to a sort of new eloquence. However, the so-called architectonic painting in which he was trained at the Bratislava Academy of Fine Arts, has abandoned the simplifying narrative and ideologically motivated statements prevailing since the Baroque, and become a free communicative art by itself and for itself. Thus one layer of paint stands in contrast to another parallel layer of paint in one and the same painting. Consequently all misinterpretations of the coloured facture of individual surfaces alternate with each other here. Let us say that the quotation of a cracked wall is connected with the rhythmic, unambiguous, metallic sonority (abstraction) of the chemically based paints, so that the place of illusory painter’s paraphrase is immediately emptied if we want noble Carrara marble or anything else. All these heterogeneous painter’s structures coexist “peacefully” with each other, approximately as happens everywhere around us today, but especially in contemporary post-modern style building. Where producing a comprehensive whole is concerned, the painter paradoxically strives to update the traditional communicative symbolic signs. I also succumbed to the inspiration I received from my wanderings years ago in Mexico. It is mainly a matter of the strong monumentalism and multiple mystical (religious or world-view) authenticity of the old painting of Central and South America. Contemporary painting has sometimes found fruitful initial inspiration here, although quietly and not always openly. Let us mention, for example, that while Jackson Pollock became a symbolic representative of the limitless dimensions of the “Western World” and the vigorous individualization of gesture corresponding to these paradigms of freedom, this prophet of Abstract Expressionism passed through the hard school of the Mexican wall painters, or as he said: “socially engaged” monumental artists. If the significant domestic tradition of 1920s Košice (Jasusch, Bauer, Krón, Sokol and others) could be added to Rivera, Orozco, Siqueiros and other contemporary orators, the present day picture would be paradigmatically rounded. The young Bratislava painter, and this is immensely important for the enhancement of the given, also has enough ambition, inborn intelligence, sense of purpose and strong will, to appropriately exploit and update the tradition of Modernism.
Tomáš Štrauss
Profesor of Art History
